Mgr. Ľudmila Martinčeková je učiteľka informatiky na Gymnáziu Veľká Okružná v Žiline a od roku 2002 vedie krúžok Divadlo mladých – Akadémia GVOZA, aktuálne Ľudkovia. V rozhovore sa dočítate o tom: Ako zvláda dištančné vzdelávanie? Ako sa dá spojiť informačná technológia s kultúrou? Ako Ľudkovia zvládnu premiéru predstavenia túto sezónu a ako a či ju pandémia zmenila?

Rozhovor pripravujeme počas pandémie, vaše deti sa učia dištančne. Ako učiteľka informatiky to asi po technickej stránke zvládate dobre?

Zrejme sa to očakáva, že zvládnem zdieľanie materiálov aj online-vyučovanie. To pre mňa naozaj nie je problém. Ten sa skrýva inde. Osobný kontakt nič nenahradí. A čo mňa najviac zosmutňuje je, že aj obrovská chuť a poctivá práca neprináša efekt. A to nehovorím o postoji spoločnosti k učiteľom. Ale to by bolo na dlhší rozhovor…

Vediete už 19 rokov Divadlo mladých a učíte informatiku na Gymnáziu Veľká Okružná v Žiline.  Ako sa vôbec dá spojiť informačná technológia s kultúrou a divadlom? Máte rada protiklady?

Veď protiklady sa priťahujú J. U mňa je to doslova tak. Milujem strohú krásu matematiky a tiež programovanie. Keď všetko do seba krásne zapadá. Keď sa môžete na problém pozrieť z rôznych strán a stále dostanete správny výsledok. Vtedy to vo mne vyvoláva tú úžasnú emóciu harmónie. No a divadlo je v podstate to isté. Každý divák vníma predstavenie svojimi zmyslami, má iný pohľad na inscenovanú tému, iné postoje. V prípade, že v ňom vyvoláva naša hra emóciu, núti ho zamyslieť sa, prípadne vyvolá úsmev, je výsledok nášho snaženia určite správny.

Popíšte nám ako vzniklo Divadlo mladých, predtým Akadémia GVOZA a čo tento súbor mladých študentov vytvára?

Súbor vznikol v roku 1998. Vtedy sa mladí nadšenci divadla z našej školy snažili sami vytvoriť autorské predstavenie  pre svojich spolužiakov. Ja som sa súboru ujala v roku 2002. Učila som sa spolu s členmi súboru. Snažila som sa, aby sa naše inscenácie stále zlepšovali. Pomáhali nám k tomu aj súťaže, na ktorých sa zúčastňujeme od roku 2006. Zo začiatku bolo veľmi ťažké prijať kritiku poroty. Neskôr sme si uvedomili, že nás chcú len posunúť dopredu a poukázať na veci, ktorých sa máme vyvarovať. Aj prijať kritiku sa treba naučiť.

Od roku 2019 sa voláme Ľudkovia (lebo mňa všetci volajú Ľudka). Počas tých viac ako 20 rokov sa v súbore vystriedalo veľmi veľa členov. Každý má iný dôvod, prečo príde a pár rokov ostane alebo odíde hneď. Mnohí hovoria, že prišli preto, aby sa prestali hanbiť a schovávať, aby sa nebáli hovoriť pred cudzími ľuďmi. Iní sa chcú venovať herectvu, alebo sa len jednoducho radi predvádzajú.  Bez ohľadu na to, prečo kto prišiel, vždy dostane nejakú úlohu v hre. Zo začiatku menšiu, neskôr možno aj hlavnú. Podľa našej tradície ten, kto sa chce dostať na herectvo, mal by hrať so mnou v záverečnej scéne.

Zúčastnili ste sa celoslovenských divadelných súťaží, kde sa vám veľmi dobre darilo. Pochváľte sa vašimi úspechmi.

Tie najväčšie úspechy sú z roku 2014 a 2016. Na celoslovenskej prehliadke FEDIM sme získali cenu za herecký výkon. Bolo to predstavenie Oskar ako tá soška.Na celoslovenskej prehliadke Divadlo a deti sme s inscenáciou Pavlína z úľa obsadili tretie miesto.  Toto sú úspechy, o ktorých hovoria diplomy uložené v našom archíve. Rada by som spomenula aj taký, ktorý sa viaže k minuloročnému predstaveniu. Nemáme diplom ani žiadne ocenenie, ale žiada sa mi podeliť sa o to, čo sa stalo. Nikto nečakal, že rok 2020 nám prinesie pandémiu, ktorá jepre kultúru ako takú neprajná až zničujúca. V marci sme mali svoju hru pripravenú na inscenovanie a zrazu bol koniec. Nevedeli sme, čo bude ďalej. V auguste sme sa po piatich mesiacoch vrátili k nácviku a v septembri sme na doskách Mestského divadla v Žiline odohrali predstavenie TyTjúba. Hrali sme štyri predstavenia v jednom dni, aby nás videlo čo najviac divákov. Škola na predstavenie kvôli opatreniam ísť nemohla. Bolo to skľučujúce, lebo vybraté vstupné ani zďaleka nepostačovalo na zaplatenie nájomného. Vtedy som požiadala bývalých členov súboru o pomoc. Prichádzali malé aj väčšie sumy, správy o podpore. Jedna z tých správ bola takáto: „Ja by som tak strašne chcela pomôcť, ale prvú výplatu dostanem až v októbri. Teraz nemám. Rátajte so mnou. Hneď po výplate pošlem.“ Toto asi nepotrebuje komentár a pre mňa je to najväčší úspech nášho súboru.

V Akadémii sa z malých stali aj veľké hviezdy, ktoré môžeme dnes vidieť vo filme, TV. Ale mnohí nezostali len pri kultúre. Ste v kontakte aj s bývalými študentmi a študentkami?

Jasné. Najčastejšie sa s mnohými vidím na každoročných predstaveniach. Keď všetci sedíme a hodnotíme dosť často myslím na to, že všetkých zúčastnených poznám len ja. To zvláštne puto medzi nimi existuje aj napriek tomu, že nestáli na doskách v rovnakom čase. A hviezdy tiež chodia na predstavenia, samozrejme, že áno. Som rada, keď pokritizujú a tým nám pomôžu posúvať sa dopredu.

Nie je tajomstvom, že predstavenia si sama píšete, režírujete a aj v nich so študentmi hráte. Každý rok pripravíte vždy nové. Ešte stále prichádza inšpirácia?

Inšpirácia dosť často vychádza zo samotných aktérov. Postavy sa snažím šiť na mieru. Hra má väčšinou toľko postáv, koľko je aktuálne detí v súbore. Pri písaní myslím na to, aby sa herci vo svojej postave cítili komfortne a aby im diváci uverili.

Príbehy sú vymyslené, alebo je v nich aj časť vášho života, alebo udalostí, ktoré ste zažili?

V každej hre je kúsok zo mňa ale aj príbehy ľudí zo súboru. Mnohé zápletky vznikajú aj priamo na skúškach. Mám veľkú radosť, keď sa herci tvorivo zapájajú do výroby inscenácie. V ostatných pár rokoch sa pokúšam vytvárať aj hry inšpirované povinným čítaním. Keďže sme školský súbor, je táto snaha vítaná aj žiakmi aj učiteľmi.

Premiéra vašich predstavení býva zvyčajne na jar (apríl). Aké predstavenie plánujete tento rok? Bude sa hrať online?

Pracujeme na hre s názvom O debiloch a ľuďoch. Skúšky mávame v tomto období online. Keď to bude možné stretneme sa, aj keď v menšom počte, možno aj u mňa doma alebo vonku. Dúfam, že sa nám podarí v septembri odohrať predstavenia tejto hry naživo. Tak ako to má byť.

Môže sa stať, že súčasná situácia v kultúre môže zmeniť Divadelný súbor mladých v budúcnosti?

Je pravdou, že boli roky, keď bolo v súbore aj viac ako 30 žiakov. Báli sme sa, či nás udrží javisko. Teraz je nás len osem. Je to zapríčinené hlavne tým, že škola sa nezúčastnila na ostatnom predstavení, takže získanie nových členov bolo veľmi náročné. Chýba nám to, že nemôžeme spolu tvoriť, vymýšľať, smiať sa, rozprávať, kamarátiť sa, pomáhať si s učením, vylievať si dušičku a ešte všeličo iné, čo zvyčajne na skúškach robíme. Či to ovplyvní budúcnosť súboru? Určite sa mnohé veci zmenia. Ktovie, či nevznikne hra, ktorá vysoko  prekoná tie predchádzajúce. Ktovie, či to nebude práve preto, že korona zmenila aj mňa.