František Kudláč: Hamlet, 1970, olej na sololite – vybrala Katarína Adamicová:

„Medzi studenými, tmavými múrmi Elsinoru kráča v čiernom odetá postava, či duch? Telo na svetlejšom pozadí sa nižšie rozplýva  v hĺbke temna. Naznačený jas ľahko osvetľuje časť bledej, anemickej tváre, kord, ktorý je najskôr ten, ktorý privodil smrť Laertovi aj Hamletovi, a napodiv najjasnejšie žiari Yorickova lebka. Jediným červeným objektom je krvavý medailón a kvapka krvi či rubínu na konci manubria. Podobne ako skvelý maliar a vynikajúci dramatik František Kudláč vložil do obrazu svoje myšlienky, aj my máme možnosť individuálne si vysvetľovať symboliku diela. Hamlet, dánsky princ, sa vrátil zo štúdií vo Wittenbergu do rodiska, kde už našiel mŕtveho otca, matku vydatú za strýka a svet podlosti, zla a falše. Medzi múrmi hradu mu duch otca vyjavil krutú skutočnosť, že bol zavraždený, a od syna vyžaduje, aby pomstil tú hnusnú, bezohľadnú vraždu. Hmmm…  A čo s tým urobí princ? Bohužiaľ, podriadi sa želaniu ducha svojho otca a vydá sa cestou zla a temna. S ohľadom na fakt, že to bol slušný, vzdelaný a, možno si myslieť, že aj dobrý človek, „via mala“ mu dušu naplnila nepokojom.  Výsledkom bola smrť Claudia, Gertrúdy, Polonia, nevinnej a nešťastnej Ofélie, jej brata Laerta i ďalších, nakoniec aj samého Hamleta. Hamletova choromyseľnosť nemusela byť iba hraná. Podivné správanie a záhadné reči boli asi spôsobené traumou svedomia, ktoré cítilo, že pomsta nič nerieši, ale… veď dal slovo otcovi. O tomto svedčí aj farebná kompozícia obrazu. Hore, pri hlave, prevláda svetlo, dole infiltrujúca tma, do ktorej sa postava akoby prepadá. Keď pred obrazom premýšľam, príde mi na um, čo by sa stalo, keby sa Hamlet rozhodol pre spravodlivosť, resp. milosrdenstvo, a nie pre rozličné temné úskoky? Nechal by odsúdiť Claudia za vraždu. Nik ďalší by nezomrel. Matka Gertrúda by ďalej milovala svojho syna Hamleta, Polonius by šiel na vidiek mimo dvora, Hamlet by si vzal Oféliu a švagor Laertes by bol ich verným priateľom. Na dvore by zavládlo zdravé ovzdušie namiesto toho „niečoho zhnitého v štáte dánskom“. Hamlet by odložil čierny šat, stal by sa láskavým, spravodlivým kráľom, ktorý vie odlíšiť dobro od zla. Moja myšlienková projekcia však má chybu. William Shakespeare by takú hru nikdy nenapísal a František Kudláč by musel maľovať iných rozporuplných divadelných hrdinov.„

František Kudláč (1909 – 1990)

Študoval na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe (1928 – 1933, prof. A.Hobauer) a na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde získal aprobáciu učiteľa kreslenia. V rokoch 1934 – 1942 pôsobil ako stredoškolský profesor v Dolnom Kubíne, Kremnici, a Martine, v rokoch 1943 – 1944 pracoval v Matici slovenskej v Martine, v rokoch 1945 – 1946 bol šéfrežisérom tamojšieho Slovenského komorného divadla, neskôr sa venoval filmovej tvorbe. Kudláčovo ranné maliarske dielo bolo inšpirované najmä tvorbou C. Majerníka, neskôr V. Hložníka. Maľoval obrazové výjavy dramatizované svetlom plné inotajov s dôrazom na obsah a emocionalitu výtvarného diela. Patril do skupiny umelcov a umelkýň, nazývanou ako generácia 1909. Dôraz na obsah či emocionalitu výtvarného diela bol blízkym aj pre skupinu umelcov a umelkýň, nazývanou ako Generácia 1909.

Katarína Adamicová:

Narodila sa v Žiline, ako lekárka pôsobí v Martine od roku 1977.

V súčasnosti pracuje ako profesorka Ústavu patologickej anatómie Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine Univerzity Komenského v Bratislave. Počas svojho života získala viacero významných profesných, športových a spoločenských ocenení. Jedným z posledných je udelenie Čestného občianstva mesta Martin, ktoré Katarína Adamicová získala v roku 2021.

František Kudláč: Hamlet, 1970, olej na sololite